Dodatok k bitke na Bosworthskom poli

Celkom nepochybne jedna z najdôležitejších bitiek v dejinách Anglicka. Chýba však o nej dôkladná správa. Jediným svedkom boja bol jeden slepý kronikár na strane Henricha Tudora. Z toho vyplýva, že správa je určite nepresná a tiež zaujatá. Uvádza, že bitka netrvala viac než dve hodiny. Keď sa bitka chýlila ku koncu a všetkým aj Richardovi III. bolo jasné, že porážka ho neminie, strhol sa a rozbehol sa na koni s mečom v ruke k Henrichovmu stanovišťu. Ako som už spomínal vyššie, Richard III. bol špičkový vojak a bojovník. Tu to potvrdil. Podarilo sa mu zabiť niekoľko významných osobností v okolí Henricha. Spomenúť môžem napríklad sira Viléma Brandona, sira Jána Cheynyea alebo Henrichovho koruhevníka. Napokon sa im však podarilo rozbesneného Richarda zabiť. Jeho koruna sa našla zakotúľaná v kríkoch. Táto časť informácií je potvrdená. No a ešte, čo sa týka počtu padlých, podľa niektorých záznamov stratil Henrich 200 až 300 vojakov a Richard 1000 vojakov.

Earl z Warwicku

Earl z Warwicku patril medzi najvýznamnejšie osobnosti na strane dynastie Yorkovcov. Dobre si rozumel aj s Eduardom IV., ktorý bol od neho mladší o 14 rokov. Keďže mal významné postavenie mohol ovplyvňovať verejné aj politické dianie. Dokonca v porovnaní s Eduardom IV. sa dá povedať, že Warwick bol dominujúcou osobnosťou. On rozhodoval a velil vojenským oddielom, keď boli Lancasterovci pravidelne porážaní. Zatiaľ čo Eduard bol považovaný a vtedy právom za ľahkomyseľného. Istého času, no najmä keď bol Eduard mladší sa hovorievalo otvorene: ,, Kráľ Eduard sa zabáva a Warwick vládne. ´´ Vzťah Eduarda a Warwicka bol aj tak výborný.
No časom vznikli v ich priateľstve trhliny. Tie pramenili hlavne v tom, že Warwick ešte počas kraľovania slabého Henricha VI. si zvykol na jednoduchú manipuláciu ním. Lenže teraz bol na tróne Eduard IV. a z rozlietaného mladíka vyrástol kráľ, ktorý sa nenechá ovládať nikým. Toto pochopil aj Warwick a postupne sa začal od neho odvracať. Príčin bolo samozrejme oveľa viac. A keď sa to všetko sčítalo, vyústilo to až k zrade. Postavil sa na stranu Lancasterovcov.

Dodatok k dlhej vláde Henricha IV.

To, že Henrich zobral trón Richardovi, nebolo len tak. Musel si pred celým Anglickom obhájiť svoj nárok, pretože podstata kráľovstva spočívala v jeho svätosti. A všetko to, čo sa okolo toho robilo, mám na mysli akty, akými boli korunovácie, podpisovanie zmlúv, slávnosti, sa robilo pred zrakom božím. Preto malo z tejto uzurpácie trónu celé Anglicko zlý pocit. Vznikla nová myšlienka: ,, Kráľ je iba prvý medzi rovnými.´´ - primus inter pares. Henrich uvádzal najrôznejšie dôvodu svojej uzurpácie. Napríklad že Richard II. už nebol schopný vládnuť, isteže toto mohol povedať každý, kto mal aspoň pár kvapiek kráľovskej krvi a dosť peňazí na vlastnú armádu. A preto je mimoriadne trefná myšlienka: ,,Žiadny trón na svete nieje v bezpečí, keď sa spoja morálne dôvody so spravodlivo sa tváriacim sebectvom. ´´

Politická chyba Richarda II.

Richard II. mal nedostatok finančných prostriedkov a nebol schopný zvládať šľachtu, ktorá stále vo väčšom a väčšom počte proti nemu brojila. Dokázal, ale využiť vnútorné rozbroje dvoch dôležitých členov šľachty Henricha Bolingbrokea a Thomasa Mowbraya, vojvodu z Norfolku. Tí sa navzájom obviňovali z velezrady a preto ich Richard II. vyhnal z krajiny. A jeho chyba spočívala v tom, že im zhabal všetky majetky bez ohľadu na všetko. Finančná situácia ho neospravedlňovala. A to bol v podstate jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Henrich Bolingbroke vrátil späť, aby sa na čele šľachty dožadoval svojich práv ako vojvoda. Richard II. bol zvrhnutý, uväznení a neskôr zavraždený. Na trón nastúpil ako už bolo povedané Henrich Bolingbroke ako Henrich IV.

K počiatočným pokusom riešenia sporu bielej a červenej ruže

Spor Lancasterovcov a Yorkovcov sa nedal riešiť v parlamente aj keď obidve strany mali spočiatku takéto tendencie. Dôvod prečo to takto nešlo, je viac než zrejmí. Čo jeden parlament schváli, druhý môže zrušiť. Henrichovi VI. sa len veľmi ťažko argumentovalo Richardovi, ktorý si nárokoval na trón, poukazujúc na rodokmeň. Pretože Richard skutočne pochádza zo staršej kráľovskej vetvy na rozdiel od Henricha VI. Situáciu chcel riešiť tak, že odoberie dedičné práva svojmu synovi, princovi Eduardovi v prospech Richarda, vojvodu z Yorku. To znamená, že Lancasterovci prišli o nárok na anglickú korunu. Ako som už povedal, spor sa nedal vyriešiť v parlamente, pretože tu bola ešte Margita z Anjou a Waleský princ Eduard, ktorého záujmy chcela presadzovať. A preto mohlo tento spor vyriešiť iba bojové pole.

Dodatky k vojne ruží

Dôležité dynastie zohrávajúce úlohu v boji o trón okrem Lancasterovcov a Yorkovcov


Po dôkladnom preštudovaní si rozsiahleho rodokmeňa Eduarda III., vyjde najavo niekoľko minimálne pozoruhodných skutočností. Mal 13 detí. Z nich tri zomreli veľmi skoro, ešte v detstve. Ako sa ukáže, kľúčoví sú jeho piati synovia. Eduard, princ z Walesu; Lionel, vojvoda z Clarence; Ján Gentský, vojvoda z Lancastera; Edmund z Langley, vojvoda z Yorku a Thomas z Woodstoku, vojvoda z Gloucesteru.
Najstarší Eduard, princ z Walesu zomrel dosť skoro. Mimochodom stihol mať syna, z ktorého sa neskôr vykľul Richard II. Pozornosť sa však sústredila po Eduardovej smrti na Lionela, vojvodu z Clarence. Tento mal zase dcéru a tá sa vydala za Edmunda Mortimera. A toto je dôležitá skutočnosť na základe ktorej si robila nárok na trón dynastia Mortimerovcov. Vychádzali teda z toho, že Lionel bol druhý syn Eduarda III. A keďže Lancasterovci si svoje právo na trón odvodzovali od Jána Gentského, ktorý bol len jeho tretím synom, bol ich strach pochopiteľný. A ako je známe Henrich Bolingbroke, teda neskorší Henrich IV. bol synom práve Jána Gentského. Obhajovali sa však tým, že nárok Mortimerovcov vychádza zo ženskej línie. Aby sme nezabudli, jednalo sa o Lionelovú dcéru.
Ďalšou dynastiou bola dynastia Beaufortovcov. Išlo o deti Jána Gentského a Kataríny Swynfordovej.
Dôležitú úlohu na začiatku vojen zohrala zaujímavá dynastia De la Polovcov. Zaujímavá preto, pretože jej členovia neboli vznešeného pôvodu. Boli to iba obchodníci, ktorým sa dobre darilo. Neskôr boli síce povýšený do šľachtického stavu, ale aj napriek tomu ich ostatná šľachta považovala iba za obyčajných zbohatlíkov.

Definitívny koniec vojny dvoch ruží

Na trón nastúpil prvý Tudorovec, Henrich VII. Za manželku si zobral dcéru Eduarda IV. Alžbetu. ,, Vďaka čomu sa tŕnisté vetvy oboch ruží spojili. ´´ Yorkovci nechceli hneď pripustiť svoj koniec a pokúsili sa Henricha podviesť. Vedeli, že na trón má nárok earl z Warwicku, pretože bol v príbuzenskom zväzku s Eduardom IV. Earl z Warwicku bol však uväznený v Toweri. Podvod Yorkovcov spočíval v tom, že našli človeka, ktorý sa na earla veľmi podobal. Bol to akýsi bezvýznamný tovariš s menom Lambert Simnel. Henrich VII. si však už stihol zmapovať situáciu a vedel, že earl z Warwicku sedí v Toweri. Samozrejme ho dal pre istotu hneď zabiť, aby nedošlo k podobným úskokom zo strany Yorkovcov. Earl z Warwicku asi nebol veľmi nadšený, pretože jeho vlastný na neho takto Henricha upozornili. O podobné pokusy ako sa zbaviť Henricha sa ešte Yorkovci neraz pokúsili, ale tie Henrich VII. s chladnou hlavou a s pokojom vyriešil. A vlastne aj vďaka tomu je možné považovať Bosworth 1485 za míľnik v dejinách Anglicka ako hovorí Szántó: ,, Len tak sa mohol stať Bosworth a rok 1485 míľnikom v dejinách anglickej spoločnosti. ´´ Rok, ktorým sa končí vojna dvoch ruží a zasadá na anglický trón dynastia Tudorovcov.

Richard IIl

No a takto začal biť Richard III. považovaný vo svojom okolí za krutého a nevypočítateľného. A z tohto dôvodu vznikla proti nemu tajná dohoda. Stalo sa tak to, čo sa stáva skoro vždy po vojne. Vo vojne spojenci, po vojne súperi. A tak aj teraz. Yorkovci sa začínajú postupne obracať proti sebe. V tomto konkrétnom prípade sa začal od kráľa odvracať dôležitý člen v klane vojvoda Buckingham. Ten sa dohodol s posledným žijúcim, vo Francúzsku sa skrývajúcim, Lancasterským veľmožom Henrichom Tudorom. Dohoda spočívala v tom, že Buckingham pripraví v Anglicku povstanie, po ktorého vypuknutí sa Henrich Tudor vylodí v juhu Anglicka. Akcia hneď nevyšla, lebo povstanie Richard III. potlačil. Ale tým svoj osud len oddialil. V roku 1485 došlo k bitke pri Bosworthe, pri ktorej Richard III. zahynul. Jeho velitelia ho zradili a prešli na stranu Henricha Tudora, ale do boja sa nezapojili. Richard bol zabitý priamo na bojisku.

Odhalenie

Bol však odhalený, zajatý a uväznený v Toweri. ( Tower je väznica podobného charakteru ako Bastila vo Francúzsku. ) Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, dalo by sa konštatovať, že Yorkovci majú situáciu pevne vo svojich rukách. Lenže došlo k zrade. Jedna z kľúčových osobností na strane bielej ruže ( Yorkovci ) earl z Warwicku, prešla na druhú stranu. Warwick mal v Anglicku skutočne moc ako sa patrí. Teraz pod záštitou Lancasterovského rodu oslobodil Henricha VI. a dosadil ho späť na trón. V zvláštnom postavení sa týmto pádom ocitol Eduard IV. Na trón si nárokovať nemohol. Jeho otec áno, ale on už nie. Keďže už bol Richard, Eduardov otec majúci na trón podľa rodokmeňa nárok, mŕtvy, skutočným a právoplatným kráľom Anglicka bol Henrich VI. Yorkovci sa však v zapätí spojili s Burgunďanmi a v následnej bitke pri Tewkesbury dosiahli veľké víťazstvo. Henricha VI. zajali a opäť poslali sedieť do Toweru. Navyše sa im podarilo zajať aj Waleského princa, vzácna korisť, ktorého Margita z Anjou, manželka Henrichova, tak bránila. Bez váhania ho popravili. Henrich VI. si v Toweri dlho nepožil. Niekto ho tam zabil. Zdalo sa, že konštatovanie víťazstva Yorkovcov, teda bielej ruže, je na mieste.
Mešťania, vrstva, ktorá stála od začiatku na strane Yorkovcov, jasala. Anglicku začalo hospodársky konečne napredovať. To však nebolo zásluhou Yorkovcov, akoby sa zdalo. Išlo len o náhodu. Lenže ľudia si to neuvedomovali a dávali si toto zlepšenie situácie do súvisu práve s nimi. A keď sa do toho započítalo ničenie a plienenie zvyškov Lancasterovských oddielov, bolo pochopiteľné, že v porovnaní s Yorkovcami boli tí zlí Lancasterovci. Toto sa samozrejme takto jednoznačne povedať nedá. Potvrdzuje to aj chaos, vzniknutý po smrti Eduarda IV. Na jeho miesto mal zasadnúť Eduard V., lenže ten mal vtedy iba 12 rokov. Všetko si preto zobral na starosť jeho strýko, teda brat mŕtveho Eduarda IV., Richard, vojvoda z Gloucesteru. Zabezpečil výchovu a vzdelanie malého Eduarda V. Richard bol výborný vojak Neskôr ako uvidíme nepodložene považovaný za zlého ducha anglickej literatúry. Na druhú stranu by sme ho nemali považovať ani za nie zvlášť dobrého. Pretože podľa všetkého práve on zavraždil chudáka Henricha VI. v Toweri. Teraz však spravoval trón a to sa mu veľmi páčilo. Preto začal vymýšľať argumenty proti svojim synovcom, ktorí mali na rozdiel od neho na trón nárok. Dokázal, že Eduard V. a aj jeho mladší brat sú nemanželské deti Eduarda IV. a oboch dal zavrieť do Toweru. A vyhlásil sa za kráľa s poradovým číslom tri. Neskôr sa domnieval, že pozíciu si poistí, keď dá dvoch princov, svojich synovcov, radšej zabiť. Tak sa aj stalo. Lenže sa objavili podozrenia, že ich Richard zabil vlastnoručne. A len tak zavraždiť dvoch princov je už trochu silná káva. ,, Toto obvinenie brali súčasníci, kronikári, a potom aj Shakespeare ako podložený fakt, a Richard III. je odvtedy zlým duchom anglickej i svetovej literatúry. ´´