10. PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A VZNIK ČSR 1914-1918

Atnentát v Sarajeve, ktorému padol za obeť následník trónu František Ferdinand s manželkou Žofiou, ohromil nielen Rakúsko-Uhorsko, ale celý svet. Na Slovensku vychádzali osobitné vydania časopisov, v ktorých sa odsudzovala táto politická vražda a žialilo sa nad predčasnou smrťou „najväčšieho priateľa Slovákov“ – ako písal Milan Hodža v Slovenskom týždenníku. A pokračoval: „Slovensko stihla pohroma, ktorou podlí vrahovia zničili našu najväčšiu nádej.“
Tragédia mala však aj politické dozvuky. Rakúsko-Uhorsko žiadalo zadosťučinenie a 23. júla predložilo srbskej vláde 10-bodové ultimátum. Srbsko podmienky odmietlo, a tak 28. júla 1914 mu Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu.
Toto bol začiatok reťazovej reakcie. V priebehu jedného mesiaca do konfliktu vstúpilo, alebo bolo vtiahnuté aj Rusko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Japonsko, Čierna Hora; neskoršie Turecko, Taliansko, Bulharsko, Rumunsko, Portugalsko a v decembri 1917 aj USA. Vojna dosiahla svetové rozmery. Bojovalo sa nielen v Európe, ale aj v koloniálnych krajinách Afriky, Ázie a Oceánie, nielen na suchej zemi, ale aj na mori a vo vzduchu.
Na začiatku vojny cisár Viliam II. sebavedome predpovedal, že nemeckí vojaci sa víťazne vrátia z bojísk prv, než opadne lístie zo stromov. Vojna však trvala vyše 4 rokov a vyžiadala si nesmierne obete. Stáli proti sebe miliónové armády a aj z malého 3-miliónového Slovenska vyše 400.000 mužov si muselo obliecť vojenskú uniformu. Podľa úradnej štatistiky slovenské stráty predstavovali 69.700 mŕtvych, 170.000 ranených (z toho 61.000 trvalých invalidov), 42.700 vdov a 86.500 polosirôt. Slovenský ľud krvácal na bojiskách a strádal doma za tých, čo za posledných 50 rokov ho iba znevažovali, odnárodňovali a upierali mu tie najzákladnejšie politicko-národné práva.
Vojaci rukovali bez protestov a vodcovia národa sa jednoznačne vyslovovali za zachovanie monarchie. Vydávali vyhlásenia lojality a vyzývali národ, aby prinášal „na oltár vlasti“ i tie najvyššie obete. Takúto výzvu „slovenskému pracujúcemu ľudu“ vydala Slovenská sociálna demokracia, nasledujúc príklad svojej budapeštianskej centrály. V mene Slovenskej ľudovej strany tlmočil vernosť monarchii Ferdiš Juriga v Slovenských ľudových novinách. V martinských Národných novinách (zo 6.8.1914) Národná strana oznámila, že počas trvania vojny zastavuje svoju činnosť a nebudú sa konať ani tradičné augustové slávnosti. A potom nasleduje neuveriteľne horlivý prejav vlastenectva: „Nám záleží na tom, aby naša vlasť a naša monarchia v svojej celistvosti bola udržaná, vojnou nastávajúcou nijakej ujmy neutrpela a z nej víťazne vyšla. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky.“
Slováci v Amerike, ktorí žili v slobodnejšom a demokratickejšom prostredí, hľadeli na toto konanie s nepochopením. Pokladali za potrebné vyjadriť skutočné zmýšľanie, potreby a túžby národa. Slovenská liga v Amerike – na ktorej čele vtedy stáli dvaja rozvážni a rozhľadení mužovia – Albert Mamatey a Ivan Daxner – vydala v mene Slovákov memorandum určené svetovej verejnosti, v ktorom sa hovorí: „Prehlasy, ktoré vydané boli skrze náčelných slovenských ľudí v Uhorsku a v ktorých vyslovuje sa – po istú mieru – spokojnosť s dosavadnými politickými pomerami, my povinní sme vyhlásiť za neplatné, pretože so skutočným zmýšľaním stoja v protive. S nimi slovenský národ naskrze nesúhlasí a považuje ich jedine za výplyv nesmierneho teroru zo strany terajšej vlády… Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na poli politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom.“